Milí priatelia štvornohých miláčikov!
Nasledujúce diely budú venované najmä tým, ktorí sa čítaním dopracovali až k tejto časti a vážne o svojom rozhodnutí adoptovať si zvieratko porozmýšľali, rozhodli sa poskytnúť mu útulný domov, bezpečné a zdravé zázemie a odvážili sa vykročiť smerom ku krásnemu a neopakovateľnému dobrodružstvu, v ktorom sa určite všetci jeho protagonisti poriadne zabavia.
Zvieratká sú úžasnými spoločníkmi pre deti. Deti ich milujú a oni milujú ich. Pomáhajú zvýšiť ich citlivosť a naučia ich zodpovednosti, empatii a pozitívnemu vzťahu k životu.
Preto sa my dospelí správajme k našim miláčikom jemne a zodpovedne, aby sme boli príkladným vzorom pre naše deti, pre ktoré má takýto prirodzený vzťah pozitívny vplyv na ich budúci emocionálny a psychický vývoj.
Spolunažívanie so zvieratkom vplýva pozitívne nielen na vaše deti, ale ich prítomnosť v dome pomáha stmeľovať celú rodinu.
Úloha rodinného miláčika v rodine
Keď je teda konečne rozhodnuté adoptovať si psíka, je potrebné si na začiatku ujasniť, akú úlohu vo vašej rodine má váš budúci štvornohý priateľ zohrávať.
Výber správneho, a toho pre vás vhodného plemena je veľmi dôležitý a mali by ste poznať aspoň základné charakteristiky a z nich vyplývajúce prirodzené potreby príslušníkov konkrétneho plemena, pre ktoré sa rozhodujete.
Potom, čo si naštudujete všetky potrebné informácie, zamyslite sa, či ste z hľadiska vašej povahy, času a priestoru schopní naplniť potreby vášho štvornohého priateľa a umožniť mu zdravo sa vyvíjať po fyzickej aj psychickej stránke pretože, ak vášmu psíkovi neumožníte prežiť si svoj život v súlade s jeho prirodzenými pudmi, bude nešťastný a frustrovaný, čo môže v konečnom dôsledku viesť až k poruchám jeho správania. Isteže si zvykne aj na život, ktorý nie je preňho prirodzený, ale za akú cenu! Mnoho majiteľov si význam znalosti týchto dôležitých informácií vôbec neuvedomuje, a nedokáže preto poskytnúť svojmu miláčikovi dokonale šťastný život.
Téme jednotlivých plemien, ktorá je veľmi obsiahla a ich charakteristikám sa budem venovať postupne v iných dieloch môjho rozprávania.
Hneď na začiatku, keď už je rozhodnuté, že to bude nakoniec psík a nie napríklad mačička, si teda ujasnite, či má váš štvornohý priateľ strážiť vás a váš dom, alebo zaháňať ovce z košiara, či vám má robiť spoločnosť pri poľovačke alebo jazde na koni, alebo má sprevádzať chorého člena rodiny, alebo či to bude jednoducho len váš miláčik, s ktorým ste pripravení podeliť sa o vašu lásku, váš čas, priestor a prípadne aj posteľ, a až potom sa rozhodnite pre plemeno, ktorého charakteristiky spĺňajú vaše očakávania a možnosti. Nikdy si psíka nevyberajte len podľa obrázku!
Pes v posteli
Táto téma je pre niekoho tabu, no ja mám v tom úplne jasno. So všetkými mojimi psími priateľmi a priateľkami som sa delila o moju „lóžu“.
Nedávno som niekde čítala, že vyše 80 % psíkov žijúcich v meste spí so svojim pánečkom alebo paničkou v posteli.
Vôbec ma to neprekvapuje. Psík spiaci pri nás je blažený a šťastný a náš mozog vďaka jeho prítomnosti a dotyku uvoľňuje hormón šťastia, ktorý posilňuje našu psychiku a výrazne znižuje stres.
Z energetického hľadiska dochádza tiež k harmonizácii čakier, jednak našich, ale aj čakier nášho posteľového spoločníka. Je samozrejmé, že je potrebné dodržiavať hygienu, no netreba to preháňať.
Poznala som rodinu, ktorá každý večer pred spaním kúpala psíka šampónmi pre zvieratá, ktoré sú svojim chemickým zložením mimoriadne agresívne.
Po krátkom čase psíkovi vypadala srsť a začal trpieť silnou alergiou a stal sa z neho ťažký astmatik. Je lepšie nekúpať psíka vôbec, alebo len minimálne, ak je to nevyhnutné, napríklad keď sa z chuti vyváľa v nejakom žltohnedom smrade.
Niekedy sa psík správa dominantne okupujúc celú posteľ, v ktorej pre vás nie je miesto. Takéto vytláčanie z postele je treba však zaraziť hneď na začiatku.
Veľa ľudí je absolútnymi odporcami tohto „dobrozvyku“. Všetko sa však zmení, keď si domov prinesú šteniatko, ktoré smutne sedí pri posteli a zamilovane sa pozerá na svojho pánečka, ktorý sa snaží zaspať a tvári sa, že ho nevidí. Nakoniec poľaví, vezme ho do perín, no prísne pritom vyhlási: „Dnes urobím výnimku, ale to je naposledy!“.
A takto sa to opakuje večer, čo večer a tento neoblomný páneček si každé ráno, keď sa prebúdza vedľa svojho štvornohého kamaráta, preťahujúceho si na perine svoje oddýchnuté telíčko a tešiaceho sa z jeho prebudenia, uvedomí, ako sa cíti príjemne, oddýchnutý a šťastný.
Vek
Ľudia dávajú väčšinou prednosť mačiatku alebo šteniatku pred dospelým, alebo dokonca aj starším zvieratkom, pretože si myslia, že sa rýchlejšie adaptuje, ľahšie si zvykne na členov rodiny a naučí sa všetko podľa ich predstáv.
Dospelé alebo staršie zvieratko je však tiež dobrý výber. Netreba ho učiť základné pravidlá, hygienické návyky, nečurá po koberci, neokusuje nábytok a nelikviduje byt. Je pokojnejšie a prítulnejšie na rozdiel od mačiatka alebo šteniatka, ktoré je viac aktívne a vyžaduje si oveľa viac času na hru a väčšiu starostlivosť a pozornosť.
Obava, že si dospelé zvieratko nedokáže zvyknúť na nové podmienky, že bude smutné a že sa bude snažiť utiecť a vrátiť sa do pôvodného domova je neopodstatnená, ak sa dokážete s vašim novým dospelým miláčikom spriateliť a ak mu budete vysielať tie správne signály.
Zvieratká dokážu veľmi rýchlo vycítiť, aké sú vaše skutočné úmysly, či ich máte úprimne radi a či ich rešpektujete. Záleží aj od toho, v akých podmienkach váš nový priateľ žil pred príchodom do vašej domácnosti.
Spomínate si na prípad dvanásťročného paralyzovaného Buba, ktorý bol u nás taký šťastný, že do týždňa začal behať a dožil sa devätnástich rokov? Nemusíte sa teda obávať, lebo aj dospelé zvieratko sa v príjemnom a bezpečnom prostredí väčšinou rýchlo prispôsobí. Keď bude cítiť vašu lásku, bude vám ju opätovať a bude vám verné po celý svoj život.
POROZPRÁVAM VÁM PRÍBEH
zo života môjho ďalšieho psieho kamaráta.
Naši susedia si zaobstarali nového člena rodiny francúzskeho buldočka Huga. Bol maličký, čierny, stále sa chcel hrať a z očí mu vyžarovala iskrička nezbednosti. Skutočne veľmi milý psík.
Na všetkých prechádzkach ho pyšne sprevádzala rodina v plnej zostave. Vždy sa pristavili a rozprávali mi, ako si ho zaobstarali niekde zo zahraničia, ukazovali mi rodokmeň s jeho rodičmi, ktorí boli super šampióni a nezabudli podotknúť, že Hugo dostal na výstave takú alebo onakú medailu.
Do takýchto rozhovorov sa veľmi nezapájam, pretože som smutná a sklamaná z majiteľov, ktorí neberú svojich miláčikov ako živú bytosť, ale ako výstavný kus. Zo slušnosti som ich však počúvala a pritom som pozorovala malého Huga s vrtiacim chvostíkom, ktorému to, či je alebo nie je šampión bolo zjavne úplne jedno a jediné, čo ho zaujímalo, bolo vyňuchávanie rôznych lákavých vôní v parku, dvorenie mojim dvom slečnám Chloe a Keire a jeho nekonečná vôľa hrať sa a naháňať sa v parku so svojimi kamarátmi.
Ako to v živote býva, keď mal Hugo asi 5 rokov, jeho panička ochorela a po krátkom čase sa pobrala na druhý svet. Jej smútiaci manžel s dcérou na Huga úplne zanevreli.
Pravidelne sme s mojimi štvornohými dievčatami prechádzali okolo ich domu a buldoček Hugo priviazaný na reťazi v treskúcich zimách s hlavičkou opretou o misku s premočenými zmrznutými starými granulami nás pozoroval svojimi smutnými očami bez akýchkoľvek reakcií.
Nevedela som, ako mu pomôcť, ale nechcela som sa do toho miešať, no bolo mi ho neskutočne ľúto. Jedného dňa stál pred našou bránkou maličký psík v zúboženom stave. Spoznala som v ňom Huga, ktorý bol na nepoznanie vychudnutý tak, že sa vyvliekol z reťaze a pretlačil cez plotovú bránku. Z posledných síl sa potom priplazil až ku nám v nádeji, že ho zachránime.
Jeho vôľa žiť bola tak dojímavá, že som neudržala slzy. Hneď som ho zobrala dnu a snažila sa ho prehliadnuť. Kakačky s neho striekali ako zo sifónu, z ňufáčika, z očí a uší mu vytekal smradľavý výtok, bol úplne premrznutý a sotva stál na nožičkách. Poumývala som ho uterákom s teplou vodou, dala mu trošku napiť a do papuľky som mu vložila pár kúskov bieleho mäsa. Zabalila som ho do deky a len tak s ním chvíľu sedela, aby sa ukľudnil a pocítil, že je v bezpečí.
Na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem. V jeho očiach som videla úplnú oddanosť, vďačnosť, dôveru, no nekonečný smútok. Keď sa Hugo zohrial a trošku posilnil, zobrala som ho k veterinárovi, aby ho prehliadol. Účet, ktorý mi vystavil nebol v tej chvíli pre mňa až tak dôležitý. Dôležitejšie bolo, ako Hugovi pomôcť, pretože som si ho nemohla nechať, ale dať ho do útulku bolo absolútne vylúčené.
Cez Slobodu zvierat som sa skontaktovala s jednou pani, ktorá si brávala k sebe zatúlané zvieratká do doby, kým im našla nový domov. Táto veľmi milá pani si pre Huga hneď prišla a zobrala ho k sebe domov. Venovala mu všetok svoj čas a lásku, doliečila jeho fyzické zranenia, ktoré však nezostali bez následkov.
Po čase Hugovi našla novú milujúcu rodinu, v ktorej žije dodnes, kde ho majú radi, kde nie je podstatné, aký má rodokmeň, či je zo zahraničia a či je šampión, ale kde je dôležitá láska a porozumenie.
Hugo je už dnes síce starý pán, ale teší sa zo života a verím, že jeho zlomené srdiečko sa vďaka láskavému prístupu dobrých ľudí rýchlo zahojilo.
Týmto smutným príbehom so šťastným koncom sa s vami dnes rozlúčim. V ďalších pokračovaniach môjho rozprávania sa budem venovať adopcii zvieratka a pokúsim sa vám poskytnúť rady, ktoré môžu uľahčiť vaše rozhodovanie.
º už je rozhodnuté, ide sa na to (1.časť) º infolink21 º
LETÁKY na stiahnutie, preposlanie, vytlačenie nájdete TU
• S NAMI NIE SI SÁM •
• PRIDAJ SA K NÁM 🙂
