Čo robiť, keď nájdete zatúlané zvieratko?
Zatúlané zvieratko je väčšinou veľmi dezorientované a vystrašené. Treba ho upokojiť, netlačiť naňho a snažiť sa získať jeho dôveru. Keď k vám príde, zabezpečte, aby neutieklo.
Keďže mám dvoch kamarátov, mám aj dve vodítka. Na jedno priviažem chlapcov a druhé použijem pre strateného kamaráta (ako sa vynájdete vy, nechám na vašu fantáziu).
Všetkých ich odmením dobrotou a skamarátim ich. Potom zistím, či má na obojku známku s údajmi. Dozviem sa, ako sa psík volá a prihovorím sa mu po mene. Tým si získam jeho väčšiu dôveru.
Zatelefonujem majiteľovi, ktorý často ani nezistil, že sa jeho kamarát stratil a že behá vystrašený na opačnej strane lesa v snahe nájsť cestu späť.
V prípade, že psík takúto známku nemá, treba ho zobrať k veterinárovi, ktorý z implantovaného podkožného čipu dekóduje meno jeho majiteľa.
Potom už je len na vás, či ho odnesiete do útulku, kde si ho niekto z jeho blízkych vyzdvihne alebo, či mu poskytnete dočasné útočisko u vás doma.
Čo robiť, keď sa stratí váš kamarát?
Dôležité je nevzďaľovať sa z miesta, z ktorého vám váš kamarát odbehol. Väčšinou sa vráti. Pýtajte sa okoloidúcich ľudí, či ho náhodou nevideli. Samozrejme je dôležité, aby mal na obojku známku s menom a vašim telefónnym číslom. Keď už bude jasné, že sa nevráti, treba začať konať. Zavolajte na mestskú políciu, obvolajte miestnych veterinárov a útulky.
Niekedy sa stane, že vás váš kamarát bude čakať pred domom. Môžete sa prípadne na miesto vrátiť s ďalšími členmi rodiny.
Ak sa neobjaví ani po niekoľkých hodinách, potom vám zostáva už len čakať a dúfať, že všetko dobre dopadne. Vyveste plagáty s fotografiou vášho miláčika a s vašim kontaktom na miesto, kde sa stratil a v blízkosti vášho domu.
Keď budete mať šťastie a vášho kamaráta niekto nájde, vyzvú vás, aby ste si preňho prišli. Nezabudnite si so sebou zobrať vaše doklady, ale aj doklady psíka alebo mačičky, ktorými sa treba preukázať.
Mne sa takáto hrozná vec stala dvakrát. Keď si na to spomeniem, ešte aj dnes ma prepadne úplná panika. Bola to veľmi stresujúca skúsenosť, ktorú nikomu neprajem zažiť.
Ako dieťa, keď som bývala v Starom meste, som chodievala s Adinkou do Medickej záhrady, kde sa stretávala so svojimi psími kamarátmi. Adinka stopercentne poslúchala, mala som v nej dôveru, všetkých kamarátov dobre poznala, takže nebol dôvod na obavy. Tieto prechádzky sme absolvovali denne a Adinka bola z nich nadšená.
Psík je však zvieratko a aj ten najposlušnejší kamarát môže niekedy zareagovať pre nás zdanlivo iracionálne.
Jedného dňa, keď všetko prebiehalo ako zvyčajne, Adinka sa zrazu otočila a hybáj von z parku. Vôbec sa nezastavila, nepočúvala moje volanie a nasmerovala si to po električkových koľajniciach rovno domov. Ja som bežala za ňou ako splašená.
Hoci v minulosti nebola taká hustá premávka ako dnes, no aj tak bola táto situácia veľmi nebezpečná jednak pre ňu a jednak pre mňa ako dieťa. Zastavila sa až pri vchode do baráku. Bola som vystrašená ale zároveň šťastná, že dorazila celá. Objala som ju so slzami v očiach a priniesla domov. Do dnešného dňa neviem, čo sa stalo. Proste sa to stalo.
Nikdy neviete, čo vášmu psíkovi preletí hlavou, niečoho sa zľakne, čo vy ani nespozorujete. Vonku je veľa rušivých vplyvov a keď vášho psíka niečo vyľaká, môže sa dostať do paniky a nebude vás vôbec vnímať. Nie je to preto, že by neposlúchal, je to psychický stav, za ktorý nemôže, tak preto nie je na mieste psíka potrestať. Bola som šťastná, že všetko dobre dopadlo, avšak táto negatívna skúsenosť v mojom detstve vo mne navždy zanechala iskričku strachu. Dala som si sľub, že sa podobná vec už nikdy nesmie zopakovať. No stala sa mi znovu, asi o tridsať rokov neskôr.
Dcéra priniesla domov malú nezbednú Chloe. Raz večer ju dala vyvenčiť do záhrady a zvedavá Chloe podliezla popod plot a vybrala sa rovno na ulicu.
Keď nereagovala na volanie a nevracala sa, začali sme po nej pátrať. Hneď sme obtelefonovali všetkých veterinárov, útulky, Slobodu zvierat a mestskú políciu.
Dvaja najbližší veterinári, ktorých sme navštívili aj osobne, nám povedali, že o Chloe nič nevedia.
Vyvesili sme po okolí plagáty s jej fotografiou a opakovane obvolávali všetky inštitúcie, ktoré by nám mohli dať o nej nejakú správu. Po dvoch dňoch k nám zazvonila naša suseda Danka s Chloe v náručí, ktorá na vyvesenej fotografii spoznala našu nezbedníčku.
Danka je veľmi milá pani, ktorá miluje zvieratká a tak ju prichýlila u nej doma a skamarátila ju s jej štvornohými členmi rodiny. Keď ma Chloe zbadala spoza bránky, pozrela sa na mňa svojimi veľkými zamilovanými očami a od šťastia, že ma vidí, sa počurala. Pritúlila som si ju tak silno, že som ju skoro rozpučila. Od tej doby som ju stále chránila ako oko v hlave a celý jej život sme boli na seba veľmi emočne naviazané.
Táto príhoda má však šokujúce vyústenie. V tom čase bol bostonský teriér pomerne zriedkavé a vyhľadávané plemeno. Pani suseda ‒ záchrankyňa bežala s Chloe hneď k najbližšiemu veterinárovi opýtať sa, či ju nikto nepostráda. Bola to najbližšia veterinárna klinika, ktorú sme navštívili aj my osobne a ktorú sme našimi telefonátmi bombardovali minimálne päťkrát denne.
Náš známy veterinár Danke povedal, že majiteľ sa nenašiel, ale že našiel pre Chloe kupca. Táto informácia ma úplne šokovala. Vždy som si myslela, že veterinár robí túto krásnu prácu preto, lebo miluje zvieratá a snaží sa im pomáhať a nie preto, aby s nimi kšeftoval. Ako sa mu potom dá dôverovať, keď sa naňho obrátite s prosbou, aby vášho kamaráta vyliečil?
Vďaka tejto skúsenosti som sa stala obozretnejšia a lekára pre mojich miláčikov vyberám naozaj s tou najväčšou opatrnosťou. Napriek tomu, že psích lekárov navštevujeme len výnimočne, mala som šťastie na zopár úžasných empatických veterinárov, ktorí zvieratká skutočne milujú, urobili by pre nich aj to posledné, pretože ich zdravie a šťastie je pre nich na prvom mieste. Pozdravuje Adina
LETÁKY infolink21 na stiahnutie, preposlanie, vytlačenie nájdete TU
• S NAMI NIE SI SÁM •
• PRIDAJ SA K NÁM 🙂
